Vimka si pritiahla halenu bližšie k telu. Veľmi jej to nepomohlo, pomedzi stromy prefukovalo a vietor sa jej skrz plátno drzo predieral na kožu. Striasla sa.
“Už aby bolo teplo.”
Bolesť bola spočiatku nenápadná. No Vimka ju ucítila, ako hladný pes vytuší zahrabanú baraniu kosť. Hneď zabudla na chlad. Nadvihla sa v sedle, vybrala si spomedzi všetkých vnemov ten pravý a popchla koňa podozrivým smerom.
Konár habru jej švihol do oka. Zanadávala. Stromy sa rozostúpili a ukázala sa skalná stena. Vráskavé čadičové stĺpy sa týčili do výšky šesťdesiatich stôp. Nerozlučne sa primkýnali k svojim druhom, takže vyzerali ako tučné prsty dajakého dávneho obra. Podobu ruky umocňoval balvan, ktorý sa pred vekmi odtrhol, trocha sa nalomil a ako palec sa oprel o svojich druhov. Pod ním zívala široká, tmavá trhlina, obrastená storočným machom. Vimka, neomylne vedená vlnami vysielanej bolesti, zoskočila z koňa a vošla dnu.
Čosi nebolo v poriadku. V jaskyni panovalo šero, ale jej oči si rýchlo privykli a rozpoznali, že tu nikoho niet. Pritom bolesť bola zreteľná, silná, akoby tu umieralo slávne Semirovo vojsko.
“Je tu niekto?”
Odpovedala jej iba ozvena vlastného hlasu. Možno sa ukrýva za tou skalou, alebo sa jaskyňa niekde vzadu rozširuje, pomyslela si. A možno sa neozýva, lebo má strach.
“Neboj sa, neublížim ti. Prišla som pomôcť, nech si ktokoľvek!”
Ticho. Obišla veľkú, machnatú skalu, čo sa vzdúvala uprostred, ale nenašla živej duše, ani ďalšiu chodbu. Cudzia bolesť ju ubezpečovala, že je na správnom mieste. Zmätene potriasla hlavou. Preskočila zopár uvoľnených kameňov a pustila sa škriabať na veľkú skalu. Nešlo to ľahko, nohy sa jej zabárali do machu a kĺzali na lístí, čo sem navial vietor. Nakoniec sa predsa len akosi ocitla hore. Hoci však mala pred sebou celú jaskyňu ako na dlani, nevidela ani živáčika.
“Som zvedavá, kto si zo mňa robí posmech,” chcela sa spustiť dolu.
Keď si kľakla na koleno, prihodilo sa niekoľko vecí. Kôň nepokojne zafŕkal a súčasne jej v hlave vybuchol škodoradostný smiech cudzej mohutnej mysle. Skala pod jej nohami sa otriasla. Mach zmizol, zelenošedá sa zmenila na medovú. Skôr, než si celkom uvedomila obrysy úhľadne poskladaných krídiel, jeden koniec skaly sa v graciózne štíhlej línii zdvihol k nej a do tváre sa jej zadívali žiarivé achátové oči.
Bez rozmýšľania cúvla. Nohy na nerovnom povrchu stratili oporu a ona sa dolu zviezla oveľa rýchlejšie, ako pôvodne zamýšľala. Bohužiaľ, skala, na ktorej pristála hlavou, bola skutočná. Vimke sa zaiskrilo pred očami a stratila vedomie.
* * *
Vznášala sa vo vzduchu. Nie, nevznášala, skôr letela ako šíp. Lenže človek, za ktorým sa ponáhľala, unikal rýchlejšie a ďaleko vpredu sa menil na púhy prelud.
“Žilica, stoj!” pokúšala sa zakričať, ale vietor jej strhával slová z pier a unášal ich opačným smerom.
Pochopila, že naháňať ho nemá zmysel, iba čo ju z toľkého sústredenia rozbolela hlava. Bolesť rástla, rozptyľovala ju, uberala jej zo síl. Vimka si uvedomila, že je najvyšší čas vybrať si miesto na pristátie. Neskoro. Schopnosť lietať ju opustila bez varovania a hoci sa Vimka snažila oprieť o každú molekulu vzduchu, zrútila sa na zem. V polobezvedomí si pohladila obité kolená. Mala ich spuchnuté a horúce. A ešte tá hlava...
“To som nechcel. Preber sa.”
Váhavo zanechala preludy za sebou a začala vnímať skutočnosť. No ešte predtým, ako otvorila oči, srdce sa jej rozbúchalo a zapochybovala, ktorý svet je naozaj pravý.
“No tak, preber sa,” naliehal ktosi.
Poslušne sa zamrvila. Zamrkala, ale nepomohla si. Lenže ťažko bolo uveriť, že to, na čom ležala, sa naozaj končilo piatimi pazúrmi, dlhými a ostrými ako dýky, a nad ňou sa vznášala obrovská zubatá papuľa.
Vyskočila. Neurobila dobre, kolotoč v hlave ju prinútil klesnúť na kolená. Vyplašene strelila zrakom ku vchodu. Bol beznádejne zatarasený mohutným telom, takže v tej chvíli poprvýkrát oľutovala svoje rozhodnutie za žiadnych okolností nenosiť meč. Nadýchla sa v snahe pozbierať všetky sily. Zvieratá jej predsa nikdy neublížili, pokiaľ sa vedela dostatočne sústrediť, aj ten najrozzúrenejší dravec podľahol jej vôli. Keď však načrela do vnemopádu, zauvažovala, koľko má toto obrovské stvorenie spoločné so zvieraťom.
“Nechcel som, aby to tak dopadlo,” zadunelo jaskyňou, čo malo za následok, že jej srdce vybehlo kamsi do krku. “Ale šteklila si ma, nemohol som sa zdržať. Načo si sem liezla?”
Skutočnosť, že tvor rozpráva, jej nepripadala neuveriteľná. Skôr to, že ju zatiaľ nechal žiť.
O drakoch vedela svoje.
“Cítila som tvoju bolesť, p-prišla som ti pomôcť. Nevedela som, že si... drak.”
“Hm,” zafučal, čím jej odhrnul vlasy z tváre. “A teraz, keď to už vieš?”
Srdce v jej hrdle prešlo z galopu do miernejšieho cvalu. Hoci veľké telo clonilo aj tie riedke lúče, čo prenikali popod skalný palec do jaskyne, uvidela v dračích očiach provokačný záblesk. Netvor bol veľký ako slušný šľachtický dom a mal lesklú pokožku farby lesného medu. Svoje kožovité krídla si určite nemohol natiahnuť v takom úzkom priestore, aký mu poskytovala jaskyňa. Dokonca i mohutný chvost si musel z nedostatku miesta priťahovať k trupu. Hlavu mal veľkú ako vínny sud a pri pohľade na jeho zuby by sa každý slušný aligátor dobrovoľne odobral ku garbiarovi.
Bola v rozpakoch, už druhýkrát za jeden deň. Videla zviera. Draka. Ale navzdory tomu, čím bol, Vimka cítila jeho hanbu za nevydarený žart, úprimný záujem o jej zdravie - a typicky ľudské podráždenie kvôli bolesti v kolenách.
“Prisahala som pomáhať... všetkým bez rozdielu. Prečo by som práve pri tebe mala urobiť výnimku?”
Zaškúlil na ňu svojou diskovitou šošovkou. Jeho nedôvera bola zjavná, no koniec-koncov, bol to obojstranný pocit.
“Ty si lekárka?”
“Samozrejme. Od začiatku sa ti to snažím vysvetliť.”
“Načo by bola drakovi ľudská lekárka?”
Potlačila závrat a podišla k nemu. “Uhni s tým chvostom.”
Položila obe dlane na jeho ľavé koleno. Do rúk sa jej okamžite zahryzla pálčivá bolesť. Zachytila ju, jej väčšiu časť sňala a uväznila tam, kde nikomu nemohla vadiť.
“Uuufff,” vydýchol drak.
“Vedela som to. Máš lámku, tá ma sem pritiahla. Veľa sa tu nedá pomôcť, ale aspoň trochu ti uľavím.” Mrkla von cez štrbinu, ktorá sa belela medzi vchodom a dračím bruchom. Usilovala sa zachytiť, či ju jej kôň ešte stále čaká, no drak si jej pohľad vysvetlil ináč.
“Nemysli si, že ma lámka nejako oslabuje. Mám ju už dvesto rokov, ale poradím si zato s hocikým. Pozri!” rozďavil papuľu, takže dievčinu takmer uväznil medzi svojimi zubiskami. Vzápätí sa celá jaskyňa i Vimkina hlava otriasla ohlušujúcim revom.
Lekárka sa zatackala. Cúvla, pochybujúc, či ešte niekedy bude niečo počuť. Ohnala sa rukou, aby rozptýlila oblak smradu. “Čo sa predvádzaš ako opitý parobok? Teraz môj kôň určite ušiel!”
Drak prekvapene sklapol zuby, ale rýchlo sa spamätal. “Pchá, ľudský kôň!” mávol prednou labou. “Čo je to za zviera, čo sa dá skrotiť človekom?”
“To nie je hocijaký kôň. A vôbec nie je skrotený! My máme medzi sebou dohodu! A okrem toho má v sedlovej taške všetky moje liečivé masti a vodičky!”
Drak sa zháčil. Vimka musela odskočiť, lebo vytiahol zadok z vchodu, otočil sa a vystrčil von hlavu.
“Hej, koník, kde si?” zareval na celý les.
“Prestaň. Je trocha ľakavý, ale vráti sa. Povedala som ti, že máme spolu dohodu.”
Drak sa znova zvrtol. “Počuj. Ja som s ľuďmi nikdy nevychádzal dobre. Nemám o vás dobrú mienku, a vy nemáte o mne. A ty si zvlášť podozrivá. Som určite najväčší drak, akého si kedy videla. Ako to teda, že sa ma nebojíš?”
“Neviem,” priznala po pravde.
Sklonil hlavu, aby sa jej mohol zblízka pozrieť do očí. Pocítila niečo ako šteklenie a ohromene si uvedomila, že drak dokáže komunikovať aj ináč, ako slovami.
Čo v nej našiel, ho uspokojilo. Vzdychol si, tentokrát pozornejšie, aby ju nepridusil mrakom dechtového zápachu. “Tak mi teda ešte trošku pohladkaj kolená.”
“Ak mi sľúbiš, že budeš hovoriť potichšie. Môžeš byť rád, keď sa môj kôň vráti. A ja tiež nechcem byť predčasne hluchá.”
V skutočnosti vedela, že vraník sa už upokojil. O chvíľu sa pred vchodom ozvalo známe zafŕkanie. Vimka hodila okom na draka, ten varovne vyceril zuby a nechal ju vyjsť von. Vrátila sa s hrkotajúcim vakom. Odzátkovala sklenenú fľaštičku, kľakla si k veľkému kolenu a začala vtierať štipľavú tekutinu do nazberanej kože.
“Ako sa vlastne voláš? Rozmýšľať o tebe ako o ‘drakovi’ ma už nebaví.”
“Keď som sa vyliahol z vajca, vraj som žiaril ako drahokam. Mama mi dala meno Jantárová kvapka. Ale stačí, keď mi budeš hovoriť Jantár.” Pozorne natiahol predkolenie počúvajúc, či sa bolesť neozve silnejšie. Ozvalo sa však iba mohutné zaškvŕkanie. Jantár si poskladal zadné nohy pod seba a naprázdno si odgrgol.
“Ďakujem. Nevyhladla si? Ja by som si už rád niečoho zobol.”
“Tuším chceš lekára použiť dvakrát. Na liečenie lámky aj ako potravu, čo?”
“Fuj, nežartuj. Nikdy nejem ľudí, ani nič, čo ľudia chovajú. Z ľudskej stravy sa hlúpne, zabúdaš svoju reč i zvyky. Krídla strácajú pružnosť a šupiny blednú. Ale možno si mýlim príčinu s následkom, človek je, prepytujem, najľahšia korisť na svete, ešte prístupnejšia ako ovce a prasce, čo chová. Faktom je, že som najstarším, najväčším a v tejto krajine jediným hovoriacim drakom, a človečinu som jakživ nevzal do zubov... Hm, teda vzal, ale som toho drzáňa neprehltol. Keby si okoštovala pečenú medvediu labu, alebo stehno mladého kanca, všetky prsty by si si oblízala.”
“Nerob mi chute. Ak mi ľudia, ktorých tak podceňuješ, nemajú čím zaplatiť, aspoň ma pohostia. Na teba som minula svoje najlepšie lieky a dostalo sa mi iba prázdnych rečí.”
“Len počkaj, večera bude hneď hotová.” Zvrtol sa rýchlo ako drevený vĺčik a odkiaľsi vypriadol polku divej svine.
“Surovú nejem,” namietla rýchlo.
Drak ju neuznal vhodnú odpovede, položil divinu medzi štyri kamene a posypal ju akýmsi korením. . “Ustúp. Teraz pozeraj.”
Skôr, ako si stihla zacloniť oči, nadýchol sa a vychrlil z papule mohutný plameň. Ošľahol prichystané mäso a stiahol oheň na takmer neviditeľný prúd sálajúcej horúčavy. Netrvalo dlho, vôňa pečeného mäsa začala prenikať do každej praskliny v jaskyni. Vimkin žalúdok zaspieval. Mechanicky si siahla za opasok a vytiahla nôž.
“Hotovo. Môžeš sa pustiť do jedla, kým je teplé. No ber, ber. Ak sa do toho dám prvý ja, veľa ti nezostane.”
Ďalej nečakala, odkrojila si poriadny kus. Jantár si vzal celé stehno a spôsobne ho držal medzi pazúrmi. Odkiaľsi vypriadol i vak s vínom. Vimka vytiahla svoj hrnček, drak cucal priamo z mecha.
“Musím uznať, že skutočne dobre varíš.”
Bez toho, aby sa dohodli, podelili sa o posledný kus pečienky. Vimka iba potriasla nad tým všetkým hlavou a vstala, aby obriadila koňa skôr, než ju únava a vypité víno zloží po drakovom boku.
* * *
Ešte predtým, ako celkom dozneli obrazy a spomienky na nežné dotyky a silu, sálajúcu zo Žilicovho tela, uvedomila si, že leží na niečom mäkkom a vyhriatom.
Nemusela otvárať oči. Vnímala dračie teplo každou svojou bunkou. Zachytila jeho prebúdzajúcu sa myseľ i stopy jeho snov, kým sa nezahalil clonou každodenných myšlienok.
“Takto dobre som sa dávno nevyspal,” zívol na celú papuľu. “Vďaka tebe. Neobťažuje ťa držať cudziu bolesť stále na uzde?”
“Väčšinou nie. Ale ak je bolesť priveľká, mám ťažkosti. Veľké ťažkosti,” dodala a mimovoľne si zasa spomenula na Žilicu.
Jantár zošpúlil papuľu do skoro nežnej grimasy. “Tak by si mohla so mnou ešte pár dní vydržať.”
“Napriek tomu, že som iba človek? Hm, pouvažujem o tom.”
Vstala a vyšla von pohľadať nejaký potôčik na umytie. Keď sa čistá a osviežená vrátila, čakal ju dobre prepečený rezeň.
“Už viem. Snažíš sa na mňa zapôsobiť, aby som zostala s tebou a liečila ti lámku.”
“Pch! Žijem s lámkou už dvesto rokov a nikdy som sa nikoho nedoprosoval. Ozaj,” v jeho achátovom oku zahorel plamienok zlomyseľnosti,” prečo si sa rozišla s tým Žilicom?”
Ľadový cencúľ zapichnutý do žalúdka nemohol zapôsobiť silnejšie. Vyskočila.
“Čo vieš o Žilicovi?”
“Nič, nič. Ale celú noc si ho volala, nuž som zvedavý, prečo od teba odišiel.”
Očervenela. Chcela drakovi vynadať, nech sa stará o svoje veci. Ale uvedomila si, že je jedným z mála, čo sa jej odvážili opýtať na niečo osobné.
“On... je neobyčajný. Opustil ma... opustili sme sa kvôli práci. Vieš, on má také povolanie... ako ti to...”
“Pokojne to vyklop. Je drakobijca?”
Prikývla.
“Ľúbiš ho?”
Zaskočil ju. “Poznám veľa drakobijcov. Napríklad taký Mravec, je to dobrý chlap...”
“Ľúbiš ho?” Mravec ho nezaujímal.
Ako sa jej môže kľudne prežúvajúci drak pýtať na veci, ktoré sa nepýta ani sama seba? “Áno, ľúbim!”
“Neboj sa. Veď on jedného dňa zistí, čo v tebe stratil. Si ešte mladá, máte pred sebou celý život. Vráti sa. Život je krásny...” povzdychol si a nenápadne si zobral mäso, čo Vimka nedojedla. “Len teraz, aby som sa každého mizerného drakobijcu, čo zatúži po mojej koži, najprv vypytoval, či náhodou nie je tvoj kamarát.”
Vimka si zmätene striasla omrvinky zo šiat. “Tam vonku som rozmýšľala o tvojom návrhu. Na lámku nepoznám trvalý liek. Ale viem, čo by ti mohlo pomôcť. Dva dni koňom smerom na juh je mestečko, nazvané Piesočnica. Pramene v jeho okolí sú medzi ľuďmi známe svojou liečivou silou. Prečo by voda z prameňov nepomohla aj tebe?”
Pri zmienke, že by mu mohla pomôcť tá istá voda, čo ľuďom, drak zošúveril čelo. Dvakrát švihol chvostom sem a tam na znamenie, že sa mu Vimkin návrh neveľmi pozdáva. “Veď ma to už tak ani nebolí.”
“Naozaj?” Na chvíľku popustila sieť okolo bolesti, vyžarujúcej z drakových kĺbov.
Jantár zafučal. “Eee,” úľavou zavlnil mohutným bruchom, keď ho Vimka zasa oslobodila. “Na dobré sa tuším rýchlo zvyká.”
* * *
Neuvedomovala si, aký je veľký, kým sa nevytiahol z jaskyne. Rozpätie krídiel mal aspoň šesťdesiat stôp a práve toľko meral od nozdier k špičke chvosta. Na svetle sa jeho šupiny zlatisto leskli. Skutočne vyzeral, akoby bol vytesaný z jedného kusa jantáru.
“Čo čumíš? Hádam si nemyslíš, že pôjdeme peši!”
Vimka pevne utiahla sedlové popruhy okolo prikrývok, ktorými obalila koňa, ale aj tak sa bála. Jantár si jej starosti nevšímal. Nemotorne sa vyškriabal na bralo, pričom vyvalil pár smrekov. Vzduch naplnilo pravidelné dunenie a na Vimku sa zosypali trsy trávy a konáre.
“Hej!” zajačala z plných pľúc, aby prehlušila praskanie dreva. Vzápätí musela uskočiť pred padajúcim kmeňom. Hore sa vytrčila dračia hlava.
“Čo tam robíš? Ber koňa a obíď to zozadu. A pohni sa, nech dlho nečakám.”
Frfľajúc viedla vraníka pomedzi stromy k miestu, odkiaľ sa ozýval najväčší buchot. Po namáhavom výstupe sa pred ňou otvorila čistina, široká hádam šestnásť siah.
“Kde toľko trčíte?” zahulákal drak tak veselo, že Vimka musela vraníkovi pripomenúť všetky ich vzájomné dohody.
“Aký si zrazu nedočkavý. Leť si sám, ak sa ti nepáči.”
“Ani ma nenapadne. Ja tých pár míľ preletím za chvíľku a vy sa budete trmácať dva dni. Ešte by si si to cestou rozmyslela.”
Vimka nadvihla obočie, ale drak si rýchlo pretiahol oči nepreniknuteľnou žmurkou.
“Už som si na tie tvoje nemožné ľudské spôsoby celkom zvykol. Sadaj.”
Zacúval až po samý koniec čistiny, rozprestrel krídla do pohotovostnej polohy a rozbehol sa k zrázu. Odrazil sa, zaryl pazúry do prikrývok, ktorými bol okrútený Vimkin vraník a vrhol sa do prázdna. V tej chvíli zavrela oči. V žalúdku pocítila mäkké zhupnutie, ako drak pod váhou nákladu stratil výšku. V hlave jej pulzovala jediná myšlienka: čotoprevšetkýchbohovrobím. Prilepila sa na dračí krk. Najradšej by sa stala jednou z jeho šupín, aby si čo najmenej ublížila, keď spadnú dolu a napichnú sa na polámané kmene stromov.
“Hej, čo tam robíš?” preniklo jej do uší cez hvižďanie vetra a neznámy plieskavý zvuk.
Náraz stále neprichádzal. Namiesto toho pocítila, ako jej žalúdok klesá dolu a čosi ju tisne k dračiemu chrbtu. Zhlboka sa nadýchla, aby potlačila paniku - veď keď už zomrieť, tak statočne - a otvorila oči.
Najprv videla len hrubý krk, svaly, hrajúce pri každom pohybe krídiel. Odvážila sa pozrieť vľavo a vtedy si uvedomila, čo spôsobuje ten zvláštny zvuk. Žuch, žuch, ako napnuté lodné plachty rozrážali krídla vzduch, opierali sa oň a poháňali draka dopredu. Nahla sa a pozrela dolu. Jeden hod pod sebou uvidela les, prerezaný kľukatou tmavou čiarou. Rieka, uvedomila si prekvapene.
“Už by si sa mohla prestať kochať krajinou a radšej sa postarať o svojho koňa. Tak sa trasie od strachu, že sa mi o chvíľu vytrasie z pazúrov.”
Keď jej pripomenul zodpovednosť, celkom zabudla, že pred chvíľou sa triasla strachom aj ona. Sústredila sa a vošla do mysle vyľakaného koňa. Chápala ho, byť v pazúroch draka nie je nič povzbudivé, ale pod tlakom okolností sa to dalo vydržať. Napriek tomu musela použiť všetok svoj vplyv a skúsenosti, aby vraníka ako-tak upokojila.
“To je už lepšie,” hlásil jej Jantár. “Ako vlastne toho koňa voláš?”
Začudovala sa. “Nijako!”
Tentoraz vlna údivu prišla od draka. “Ako to? Vari si mu nedala meno?”
“Kto som ja, aby som mu dávala meno? Ak nejaké má, ešte mi ho nepovedal. A ak mi ho povedal, ešte som ho nepochopila!”
Konečne sa mohla uvoľniť. S prekvapením zistila, že z letu začína mať pôžitok. Pritiahla si halenu, aby sa uchránila pred dobiedzajúcim vetrom, a na stehnách pocítila teplo dračieho tela.
Letieť na drakovi bolo celkom iné, ako lietať vo sne. V spánku lietala nehlučne, bez akéhokoľvek odporu, s mučivou túžbou neprebudiť sa a ostať takto naveky. Teraz jej na uši útočilo množstvo zvukov – plieskanie krídiel, hvižďanie vetra, Jantárovo hlasné oddychovanie. Okololetiaci vzduch sa jej opieral do tváre, vháňal jej slzy do očí, zápasil s jej halenou. Ale napriek všetkému to bolo krásne.
Les pod nimi sa stratil vystriedala ho lúka, popretkávaná nepravidelnou vzorkou polí. Vimka si zaclonila oči.
“Dedina!”
“No a čo?”
“Uvidia ťa! Musíš ju obletieť!”
Spredu zaznel dunivý smiech. “Tí zospodu neuvidia žiadneho draka. Zabudla si na moje maskovanie? Nezbadajú na nebi nič, než modravu s niekoľkými obláčikmi. Život je krásny!”
Radostne zaujúkal a jeho hlas sa ako hromobitie rozľahol nad dedinou. Vimka si presne vedela predstaviť, ako sedliaci vychádzajú na priedomia, zacláňajú si oči a čudujú sa, kde a vzal ten hrom z jasného neba.
* * *
“To je poľahoba. Tak dobre, teplúčko,” voľkal si drak v bahennom kúpeli.
Pri spomienke na to, ako ho musela nútiť do toho ‘hnusného, mazľavého hnoja’, sa Vimka musela usmiať. “Nehulákaj. Počujú ťa v Piesočnici a budeme mať problémy.”
“Ha! Mesto je odtiaľto dve míle ďaleko. A čo majú čo počúvať, v noci sa spí.” Prevalil sa v jazierku, ktoré mu ledva stačilo, pričom vychľapol vlnu čierneho bahna. Pár kvapiek pristálo aj na Vimkinom líci.
“Počuj, ja kúpeľ nepotrebujem. Vylez už odtiaľ, na prvýkrát ti stačilo.”
Uskočila skôr, ako jej členky zaliala ďalšia vlna bahna. Ráno tu bude poriadna spúšť, pomyslela si. Jantár však tvrdil, že k tomuto prameňu ľudia nechodia, je príliš ďaleko od mestečka. Na dračí čuch sa rozhodne dalo spoľahnúť. Pozorovala jeho siluetu, ktorá sa ako čierna hora vynárala z jazierka. Jantár sa obdivuhodne nehlučne presunul ku prameňu, kde na seba nechal liať čistú horúcu vodu aspoň pol hodinu, celý čas si pospevoval a rozkošnícky vzdychal.
Pri nočnom kúpaní im obom vytrovilo. Cestou k pieskovcovej jaskyni, ktorú si vybrali za obydlie spomedzi množstva iných, sa drak zrazu stratil v tme. Skôr, než sa Vimka začala obávať, znovu pocítila jeho upokojujúcu prítomnosť. Okamih nato sa objavil s muflónom v zuboch.
“Si úžasný lovec, Jantár. Nepočula som ani najtichší zvuk.”
Keď jej však v jaskyni udrela do nosa vôňa pečeného mäsa, zamračila sa.
“Čo je, nechutí ti? Fajnová večera, mňam,” oblizoval sa drak.
Vimka s odporom zahryzla do pečienky. “Aj dobrého veľa škodí. Každý deň iba pečené mäso, už mi ide hore krkom. Dala by som majetok za poriadny chlieb, alebo kus syra...” Privrela oči a vyvolala si spomienku na chuť čerstvo ocedeného ovčieho syra. Náhle mala ústa plné slín, ktoré sa zmiešali so suchou divinou. Sklamane prehltla.
Jantár sa nahol ponad oheň a na jeho spôsoby ju jemne potľapkal po ramene. “Zajtra sa poobzerám po nejakom mede.”
S potľapkaním jej vtisol aj svoju účasť. Je mi s ním podozrivo dobre, pomyslela si.
“Povedz, Jantár, naozaj nemáš rodinu?”
Klipol viečkami a zložil si hlavu na predné laby. Sadla si oproti nemu. Natiahla ruku a pohladila mu vrásku nad nozdrami. Mal to rád, ale za nič na svete by ju o takú láskavosť nepožiadal. Privrel oči a uprel svoje diskovité dúhovky do prázdna.
“Jeden vzdialený príbuzný žije v Kitaji, dvaja na Tichomorských ostrovoch. Ťažko sa s nimi dohovoríš, niekedy sa nevidíme aj storočia.”
“Povedz mi, aký si vlastne starý? Myslím na dračie pomery.”
“Mám už vyše deväťsto rokov. Ale v porovnaní s terajšími fuj-drakmi, čo sa dožívajú najviac dvesto rokov, pravda, ak sa nenájde nejaký šikovnejší drakobijca, alebo ak sa sami neskántria svojou nekonečnou hlúposťou, ja som ešte v plnej sile. Mohol by som sa dožiť ešte raz toľko, alebo aj viac.”
“Je to zvláštne, sedieť s niekým, kto je tu už storočia. Toľko si toho videl, a nemáš nikoho, s kým by si sa o to podelil. Nechýba ti priateľ, Jantárová Kvapka?”
Prešla mu prstom okolo achátového oka. Zapriadol, ale dal si pozor, aby nemrkol, bola to súčasť ich hry. Pootočil hlavu, aby vyfúkol oblak plynov a neobťažoval tým dievčinu. Potom znova zastrčil nos pod jej dlaň, ako pes, čo pýta pohladkanie. “A tebe, Vimka?”
Jej dlaň znehybnela. “Mám dosť priateľov.”
“Tomu verím. Ale nie medzi ľuďmi.”
“Aj medzi ľuďmi. Napríklad Mravec...”
“A Žilica. Obaja sú drakobijci. Bytosti, o ktorých sú ľudia samotní presvedčení, že k nim nepatria. Nejakých obyčajnejších nemáš?”
“Ale samozrejme, že mám! Ty o mne nič nevieš, ľudia si ma vážia, potrebujú ma, niektorí ma dokonca zbožňujú, majú ma predsa radi...”
“Ale nie tak, ako to potrebuješ ty, však?”
Našla a povedala dosť slov, ktoré ju obhájili, ale nejakým iným sluchom sa počula, že v skutočnosti hovorí hlúposti. Náhle sa pritisla k dračiemu krku, zaborila nos do jeho hrboľatej kože a rozplakala sa. Smoklila potichu a dlho.
“Len sa vyplač, ľudské dievča,” začula Jantárov hlas a pocítila jeho mäkký chvost, ako sa jej ovíja okolo pliec. “Vyplač sa. Ľuďom to pomáha. Zajtra zájdeš do mesta, kúpiš si chlieb, syr, alebo iné ľudské jedlo. A mne kúpiš vrecko karamelových cukríkov.”
* * *
Cítila sa čudne. Po týždňoch strávených v divočine sa chystala poprvýkrát medzi ľudí. Mala by sa hanbiť, zanedbala si povinnosti. Ale aj lekár občas potrebuje preliečiť sa, hlavne po takej skúsenosti, ako bolo stretnutie so Žilicom.
Vstala za svitania, aby dorazila do Piesočnice čo najskôr. Mesto v čistom rannom svetle sa jej zdalo ako prízrak. Zaplatila strážcovi pri bráne, na jeho lichotivé slová odpovedala mrknutím a popchla koňa ďalej.
Rad domov vytváral skutočnú ulicu. Gazdinky zvedavo vykúkali, aby si obzreli peknú ženu, čo sa na čiernom koni sama nesie do mesta. Cítila sa nesvoja. Vedela, že po preplakanom večeri má ešte kruhy pod očami a zišli by sa jej nové šaty. Obdivné pohľady parobkov, čo hnali dobytok na pastvu, či tovarišov, pobehujúcich po uliciach, však hovorili o inom.
“Hej, krásavica, koho hľadáš?” zavolal za ňou mládenec, ktorému na kazajke svietil odznak obuvníckeho cechu.
“Hľadám obchod,” začervenala sa, keď z mládenca vyrazila mocná túžba dozvedieť sa, čo sa skrýva pod jej šatami.
“Zavediem ťa ta.”
“Netreba, len mi ukáž cestu. Máš iste veľa práce,” povedala sladkým hlasom, podloženým nepostrehnuteľným, ale neodolateľným príkazom.
Mládencov úsmev pohasol. “Naozaj, škoda. Nuž, tadiaľto a pri farbiarni doľava. Obchod ľahko spoznáš, má červenú vývesku.”
Mal pravdu. Na červeno natretej volskej koži stálo:
Opchod zo zbožím a šetkím, čo domcnosť spotrebuje
Priviazala koňa o hradu a vošla dnu.
“Panička si niečo želá?”
Najprv sa musela spamätať z náporu všetkých možných zápachov, ktoré sa tu navzájom spojili v neidentifikovateľnú zmes. Obchodník bol drobný chlap. Tvár, posiatu jazvami od kiahní, nedokázala zjemniť ani riedka, prešedivelá brada, na ktorej mu zjavne záležalo. Oprel sa o pult a netrpezlivo začal poklopkávať ukazovákom, akoby sa za ňou tlačili v rade ďalší desiati.
“Chcela by som urobiť väčší nákup. Ale najprv potrebujem radu. Je v Piesočnici niekto, kto potrebuje lekára?”
“Robíš si žarty, krásavica? Toto mesto je plné lekárov, veď sa sem zliezajú chorí zo všetkých strán sveta!”
“Ale ja nie som felčiar, čo obväzuje rany, ani predavačka vodičiek na vlasy. Som naozajstná lekárka. Volám sa Vimka.”
Obchodník zamrkal a odskočil od pultu, akoby bol žeravý.
“Tá Vimka?”
Často počula túto otázku, a nemusela pátrať v predavačovej mysli, aby zároveň s jeho slovami počula aj ohromenie a... strach.
“Áno, tá.”
Na mužovom vysokom čele sa zaperlili kvapôčky potu. Nervózne si ich otrel chrbtom ruky, aby mu okamžite vyrazili znova. “Odpustia, pani, nechcel som ich uraziť. Nespoznal som ich, neráčili sa ešte ukázať v našom meste, a ja som už starý, po svete nechodím.”
Načiahla sa ponad pult, chytila ho za ruku a utíšila jeho rozčúlenie. Upokojil sa, no obzeral si ruku, akoby mu tam mala zostať popálenina. Vzápätí sa však za svoje obavy zahanbil - veď nikdy nepočul o tom, aby panna Vimka niekomu ublížila - a vymenoval jej aspoň dvadsať domov, kde potrebujú jej pomoc.
Tých domov nebolo dvadsať, ale päťdesiat. Vimka sa v Piesočnici zdržala až do večera. Potom znova zašla do obchodu, sľúbila, že sa o pár dní znova zastaví, a s doplna naloženým koňom odišla z mesta.
* * *
“Sliepka! Načože nám bude sliepka?”
“Nemala čím zaplatiť, dala sliepku. Vraj je dobrá nosnica.”
“A toho mlieka, radšej si mala vína doniesť. A toto je čo?”
“Šaty. Staré sú už tým večným praním celé zodraté. Kúpila som si nové, aj halenu.”
Hneď sa aj utekala prezliecť. Vrátila sa, staré šaty pohodila do kúta a pozvŕtala sa pred drakom.
“Hm, nuž také... ľudské. Potrebujete toľko zbytočných vecí...”
Rozosmiala sa. “Priznaj sa, však si sa bál, že sa už nevrátim?”
Achátové oči mu na okamih zastrela žmurka. “Len si nemysli. Iba tie kolená ma ešte trochu bolia... keď si preč. Ale ináč ma pri tebe nič nedrží!”
“Fajn. Pozajtre pôjdem zasa.”
* * *
“Ráno ideš?” opýtal sa, keď ju pristihol baliť si lekárske náčinie.
“Je to moja práca, Jantárová Kvapka. Teraz, keď ti je už lepšie, môžem chodiť do mesta častejšie.”
“No dobre, aj tak mi už dochádzajú karamelky. Nabudúce prines väčšie vrecko.”
Chvostom urovnal drevo do úhľadnej homole. Pomaly doháralo, stále blkotajúc veselým plameňom. Vimka zabalila vzácnu sklenenú banku do kusa plátna, odtrhnutého zo svojich starých šiat, a uložila ju do vaku.
“Ľudské cukríky ti nespôsobujú mäknutie mozgu a blednutie šupín?”
“Každý občas podľahne nejakej slabôstke. Vari by si starému drakovi nedopriala jedinú radosť, čo mu na tomto prehnitom a skazenom svete zostala?”
“Netáraj. Včera si sa rozplýval, aký je život krásny a neopakovateľný.”
Hodil na dohárajúcu pahrebu toľko ihličia, koľko sa zmestí medzi dva pazúry. Jaskyňa sa zaplnila voňavým dymom.
“Máš pravdu. Keď cítiš, ako sa mäsko pomaličky prepeká, nasycuje sa vôňou bylín a kvalitného dreva... Dokonca, aj keď sa drak pri tom pozerá na celkom obyčajné ľudské dievča, nezdá sa to byť s tým svetom také zlé.”
Rýchlo uhol špičkou chvosta, aby mu naň Vimka z pomsty nedupla. Predpokladala jeho manéver a skočila stranou. Podarilo sa jej oboma rukami zachytiť dračí chvost a uvelebila sa na ňom ako na vankúši. Vzápätí uvidela, že drží kus popraskanej dubovej kôry. “Neoklameš ma!” Chytila sa ešte pevnejšie a nepovolila, ani keď sa dubový peň zmenil na telo ozrutnej vretenice. Iba vtedy, keď kľukatá čiara zahorela oslnivým, modrým plameňom, na okamih podľahla drakovmu klamu a skotúľala sa na zem.
Jantár sa smial, až sa zo stropu začali uvoľňovať kamene. Okamžite prestal, podozrievavo sa zadíval hore, tváriac sa, že vetrí. “Večera je hotová,” ohlásil. “Môžeme jesť.”
Najedená a nachystaná na rannú cestu s uvelebila po jeho boku. Drak sa skrútil, jeho hlava sa dotýkala chvosta a tak oddelil Vimku od ostatného sveta. Chvíľu načúvala jeho pocitom a spomienkam, tak, ako on načúval jej.
“Ďakujem ti za teplo, čo mi dávaš,” povedala unavene.
“Chcem si ťa užiť, kým ma neopustíš. Moja lámka sa zlepšila, cítim sa zdravý a silný, ako pred tristo rokmi. Už nebudem potrebovať takú krehkú vec, ako si ty, aby sa zaoberala mojou bolesťou. Teba nohy ponesú ďalej. Nič sa nedá robiť, patríš k ľuďom. Nuž čo, hádam zaskočím do Kitaje, možno si tam bratranec schoval nejaké slušné vajce, z ktorého by sa mohla vyliahnuť nevesta. Alebo si nájdem mladého fuj-draka a skúsim z neho vychovať niečo poriadne. Alebo sa zahrabem, zo dvadsať-tridsať rokov si pospím, a potom uvidíme.”
Jeho skrytý smútok ju zabolel. Natiahla ruku, aby ho pohladila. “Sám najlepšie vieš, že nič netrvá večne. Ale mňa sa tak ľahko nezbavíš. Nebudem žiť tak dlho, ako ty, ale kým umriem, občas si teba posvietim. A vôbec, zatiaľ sa nikam nechystám. Jednoducho chcem ísť do mestečka. Tak prečo sa ti v tej veľkej hlave liahnu také myšlienky?”
Zahľadel do diaľky. Pred Vimkiným vnútorným zrakom na okamih preletelo všetko, čo Jantár za svoj dlhý život videl. No obrázky boli príliš prchavé a rýchle, aby ich obyčajný ľudský tvor mohol zachytiť.
“Sám neviem, prečo ti kazím večer.” Zamrvil sa, aby jej poskytol pohodlnejšie ležovisko. “Veď vôbec nezáleží na tom, čo bude. Dôležité sú spomienky. Tie zostávajú.”
* * *
Sotva prekročila prah Pepicovho obchodu, obliala ju horúčava. Keď ju vzápätí striasla zima, oľutovala, že svoju starú halenu nechala v dračom dúpäti. Bola unavená. Dnes mala v Piesočnici naozaj veľa práce.
V obchode bola žena s dvoma deťmi. Placho sa na Vimku usmiala a plesla staršieho chlapca po prstoch, keď sa zvedavo načiahol za vedminým vakom. Dieťaťu sa skrivila tvár. V očiach sa mu zaperlili slzy a kútiky úst sa mu stočili dolu.
Vimka nečakala, kým sa chlapček rozplače. Kľakla si k nemu, nevšímajúc si príval ženiných ospravedlnení okorenených obavami. Položila chlapcovi prst na ústa a jemným slovom útechy sňala z dieťaťa pocit krivdy, ktorý v ňom matkin trest vyvolal.
Žena si potajomky vydýchla. Zhrabla obidve deti za ruky a s úľavou, zmätene sa zdraviac, vyspätkovala z obchodu.
“Som rád, že prišli, pani,” vyhŕkol Pepic.
Vimku znova zachvátila horúčava, nasledovaná chladom - neklamné varovanie pred ťažkosťami. “Čo je? Stalo sa niečo vážne?”
“Nie, to nie! Hľadal ich tu len jeden chlap... No chlap... drakobijca to bol.”
Snaživo sa usmial, no Vimkou zalomcovali všetky horské vetry. Chytila sa stola. “U-určite to bol drakobijca?”
“Samozrejme. Kto by nepoznal takého, čo má oči ako dve čierne studne a na sto honov smrdí kúzlami?”
To nemôže byť pravda, chladila Vimku jedna polovica, kým druhá išla vybuchnúť radosťou. Ukľudni sa, veď to mohol byť Mravec...” Myslíš takého, so širokými plecami, brušiskom ako sud, plešatého s tvárou samý fľak?” Zaťala prsty do dubového stola. Drevo zapraskalo.
Pepic sa s obavou pozrel na svoj pult a spýtal sa sám seba, či tá puklina tam bola už predtým. “Nie, vôbec nie. Tento bol mladý, moc som sa mu do tváre nedíval, poznajú tie ich oči, no bol šľachovitý, s dlhými bledými vlasmi. Pýtal sa po nich...”
“Čo si mu povedal? Kde je?”
“Nuž... nevedel som, kedy prídu, pani. Vravel som mu, nech na nich počká. Ale on neobsedel, vraj má pre nich čosi súrne. Tak som mu povedal, že žijú tam hore, povyše prameňov. Ani nepozdravil, sadol na toho čarodejníckeho koňa a trtúlil, len sa tak za ním prášilo.”
Do líc jej vybúšila červeň. Dôverčivá, samoľúba žena, kárala sa, veď Žilica môže mať sto iných dôvodov na to, aby ju vyhľadal. Náhle si uvedomila úplný zmysel obchodníkových slov a červeň ustúpila smrteľnej bledosti.
“Pepic. Kedy to bolo?”
“Hádam dnes včasráno. Tesne predtým, ako prišli, pani.”
Myseľ jej na okamih zastrela tma. “A prečo si mi to nepovedal hneď ráno? Celý deň som strávila s tvojimi ľuďmi!”
Poprvýkrát v živote sa prestala ovládať. Hoci okamžite zmiernila vlnu svojho hnevu, Pepic sa aj tak pod jej nárazom zakymácal.
“Veď práve!” vykríkol vydesene. “Celý deň mali toľko roboty, naozaj som im to nemal kedy povedať! Odpustia mi, prosím!” Zviezol sa na kolená a rukami si zakryl hlavu, aby sa uchránil pred jej zlosťou.
Vimka sa zahanbila. Lenže pri predstave, kam obchodníkova váhavosť môže viesť, prehodila k nemu iba slovo ospravedlnenia a vyrazila von.
* * *
Vraník jej rozumel a uháňal, ako najrýchlejšie vládal. Ale kým dorazili ku jaskyni, dolinu už zaplavila tma. Vimke nevadila, nespoliehala sa na oči. S obnaženými zmyslami už zďaleka načúvala známkam Žilicovej, či Jantárovej prítomnosti. Nezachytila nič, čo by sa odohrávalo v prítomnosti, len stopy tých, čo tadiaľto prešli.
Ako vietor vletela do jaskyne. Jedným záberom prečesala vzduch i skalu a našla odkaz. Padla na kolená a vzala ho do rúk. Jej prsty sa dotkli hrubej tkaniny. Hmat i sluch umrel pre všetko ostatné, načúvala iba správe, ktorú v sebe schovávala stará halena. Keď pochopila, zaplakala nad hlúposťou sveta a vlastnou nepredvídavosťou. Veď či Jantárove krycie premeny mohli oklamať muža, akým bol Žilica? Čo si mohol myslieť jej milý, keď našiel jaskyňu s obrovským drakom a jej roztrhané šaty?
Nič nie je dobré. Žilica Jantárovmu vysvetleniu neuverí, veď akoby drakobijca mohol veriť drakovi? Donúti ho k boju, ktorý nech skončí akokoľvek - výsledok bude strašný.
Prinútila sa vstať a sledovať ozvenu myšlienok draka, ktorý, verný svojmu sľubu, snažil sa boju so Žilicom vyhnúť. Stopa sa pred jej vnútorným zrakom vinula ako tenká linka. Zlomený strom, odčesnutý konár a biele miesta na kamení, kde sa doň zapreli dračie pazúry alebo Žilicov meč. Videla ich pred sebou ako tiene, obrovského, múdreho tvora na úteku pred mužom s vražedným šialenstvom v očiach. Sotva dýchala, aby sa ich obrazy nerozptýlili v útokoch iných vnemov z nočného lesa, a stále v sebe kolísala klamnú nádej.
Studený pot sa miešal na jej tvári s krvou. Nevnímala konáre s tŕňmi, ani lístie, nasiaknuté nočnou vlhkosťou. Jej kôň sa sám hnal, načúvajúc jej myšlienkam, za stopou, čo zanechávali tí dvaja vpredu.
A zrazu spoznala, že už nič nemá zmysel. Bola by zastala, zvrtla sa a utekala späť. Len zotrvačnosť ju ťahala k čistine, kde na podupaných stromoch spočívali dve telá. Mesiac sa škodoradostne zatrblietal a odhalil jej nehanebný obraz, ako keď predavač strhne závoj a odhalí chlípnym očiam panenské poprsie otrokyne. Vraník zastal.
Neprítomne prekročila toho živého a vrhla sa k drakovi. Objala ho okolo hrubého krku. Nezmyselne zatúžila, aby otvoril oči, posvietil si na ňu svojimi achátovými dúhovkami a potom beťársky mrkol žmurkou. Chcela, aby zasa zavlnil mohutnou hruďou a vydal z hrdla chrapľavý rev, akým s obľubou desil lesné zvieratá, takže ostali zmeravené stáť a dali sa mu chytiť ako králik, chovaný v klietke. Chcela, aby vetril, až strhávalo lístie so stromov a potom sa nenútene tváril, že on za to nemôže. Chcela, aby ju zasa podpichoval, aby jej nadával do obyčajných ľudských stvorení, aby jej vyspevoval nekonečné tirády o kráse a neopakovateľnosti života.
Ale Jantár bol mŕtvy. Pritisla sa k nemu bližšie, aby zachytila posledné teplo, čo z neho unikalo, nech sa zachová aspoň čosi jeho podstaty. Za ňou sa niečo pohlo a na pleci pocítila unavenú ruku. Neobzrela sa. Dotyk jej prezradil, že Žilica pochopil, že tentoraz štval nesprávneho draka. Vnímala jeho zmätok a ľútosť, ale namiesto toho, aby sa jej uľavilo, jej zármutok sa ešte prehĺbil. Bolesť, žiaľ a pocit zlyhania sa v nej bili o miesto. Mala pocit, že praskne, všetko dobré i zlé z nej vyletí a ona sa zosunie do mokrého ihličia ako zošúverená, prázdna hadia koža. Mala chuť zvriesknuť: “Zabil si mi jediného priateľa, akého som kedy mala,” ale vedela, že by tým zranila jediného muža, ktorého milovala.
“Vimka, je mi ľúto, čo sa stalo. Naozaj som netušil, že ty... že vy dvaja sa môžete priateliť,” povedal Žilica, ale jeho slová jej preleteli okolo uší ako bezvýznamné šumenie vetra. “Pochop ma, som drakobijca. Kto mohol tušiť, že tvoja schopnosť chápať všetkých môže zájsť tak ďaleko...”
Vstala. Snažila sa potlačiť svoje vzrušenie a nedať mu na vedomie, že jej svojimi ospravedlňujúcimi slovami ešte hlbšie zatína tŕň. Naposledy pohladila veľký oblúk nad vyhasnutým dračím okom a pobrala sa k vraníkovi.
“Vimka, odpusť mi. Vlastne som ťa hľadal, lebo som ti chcel povedať, ako som sa mýlil. Ľúbim ťa, patríme k sebe.”
Načiahol k nej ruku, ale Vimka sa strhla a pokrútila hlavou.
“Teraz nie, Žilica. Pre všetkých bohov, teraz nie.”
Vytiahla sa do sedla ako stará žena. Naposledy pozrela na mŕtve telo, ktoré mesiac zalieval modravým svitom, takým nepodobným teplej farbe, na ktorú bola zvyknutá.
“Môj úbohý priateľ. Myslel si si, že takto to bude pre mňa lepšie?” zašepkala.
Bez rozlúčky obrátila koňa smerom do Piesočnice. K Pepicovmu obchodu, aby čím skôr kúpila najväčšiu lopatu a najostrejší rýľ.