Druke opäť odbehol, aby sa preobul do starých topánok. Potom sa posadil a vsunul nohy až po kolená do otvoru, ktorý mu pripomínal vchod do hladomorne jednej pevnosti, v ktorej sa odohrávali každý týždeň televízne súťaže. Otočil sa tvárou k zemi a pomaly vkĺzol dovnútra. napriek jeho očakávaniu mala úzka chodba dostatočne veľké rozmery na to, aby sa v nej dalo pohodlne vystrieť a obrátiť. Vzduch bol teplý a zatuchnutý, no Druke necítil žiadny zápach hniloby či rozkladu. Okamžite vedel, kde je. Nachádzal sa vo vnútri komínovej steny, ktorá ho v suteréne zaujala svojou hrúbkou. Druke predpokladal, že jej výstavba nebola zámerom len jedného človeka. Pravdepodobne mala podporovať lepší ťah krbu, keď sa v ňom kúrilo tuhým palivom, a v tom prípade by bol horný otvor zakrytý nejakou mriežkou. Niekto však vchod do chodby dobre zamaskoval. "Až príliš dobre," pomyslel si Druke. "Bývam tu už toľko rokov, a nikdy by mi nezišlo na um, že pod krbom je voľný priestor."
Druke skúmal vnútro chodby. Ako si všimol už predtým, steny boli z tehál, rovnako ako väčšina stien v dome. Boli suché. Po zabetónovanej zemi sa povaľovali vrstvy bežného stavebného odpadu - cementový prach, kúsky tehál, útržky špagátu a niekoľko pokrútených železobetónových svoriek. Zvyšky rozpadnutých papierových a igelitových vriec. Svetlo baterky sa odrazilo od niečoho lesklého. Druke sa zohol, aby si nájdený predmet poobzeral. Boli to črepiny z hnedého skla. Pokúsil sa niektoré poskladať k sebe. Nebolo pochýb, išlo o rozbitú fľašu. Hneď si spomenul na legendu. Medzi črepmi ležalo aj odrazené hrdlo a jeho ostré výbežky boli zašpinené čiernou hmotou. Krv. Druke vstal a poblúdil svetlom po zvyšku chodby. Už si bol nabetón istý, že objavil hrobku. A kde je hrobka, tam musí byt aj…
Kruh svetla dopadol na koniec chodby a z temnoty vyslobodil veľké zaprášené vrece. Druke sa k nemu opatrne priblížil a začal odstraňovať jemnú vrstvu prachu, ktorým bolo vrece pokryté. V jeho strede sa nachádzal hrubý priečny spoj. Zrejme vznikol tak, že na predmet ležiaci vnútri sa navliekli z obidvoch koncov igelitové vrecia, a ich okraje sa potom stavili teplom. Druke sa sklonil nad jeden koniec a zasvietil dovnútra, aby uvidel, ako sa na neho slepými očami pozerá práchnivejúca tvár. Potichu zahvízdal. Našiel, čo hľadal.
Zreničky mŕtvoly sa zrazu pod ostrým svetlom zúžili. Mŕtvy vyceril žltočierne zuby a zreval ochromenému Drukeovi rovno do tváre. Potom sa celé vrece začalo triasť, ako sa zabitý robotník snažil z neho vyslobodiť. Aj Druke skríkol a vyskočil. Vydesene sledoval, ako sa tenká stena vreca trhá pod ostrými nechtami. Keď sa zo škáry vynorili zhnednuté ruky, na ktorých medzi hubovitým mäsom presvitali zájdené kosti, Druke konečne prišiel na to, že je najvyšší čas od tej revúcej hrôzy ujsť.
Obrátil sa a bežal k spásnemu obdĺžniku svetla, kašľúc pritom od rozvíreného prachu. Baterku vyhodil cez otvor a zachytil sa strán komína v snahe vytiahnuť sa von. Chyba. Pokúsil sa použiť lakte ako páky, avšak komín bol príliš úzky, a tak sa nadvihol len o pár centimetrov. Za sebou stále počul rev a trhanie, za ktorým čoskoro nasledovali napoly kroky a napoly plazenie. Znásobil úsilie. Vymrštil sa s rukami natiahnutými dopredu a podarilo sa mu zachytiť sa okraja krbu. Začal sa súkať von, dychčiac od námahy. Neveľké rozpätie stien mu prišlo vhod ako opora pod nohy.
Keď sa dostal asi spolovice von, obrátil sa a sadol si, aby mohol ľahšie vytiahnuť nohy. Vtom pocítil mŕtvolné objatie okolo pravého členku a odporný dotyk skostnatenej ruky. Začal trhať nohou, aby si ju uvoľnil, no zovretie neprestávalo. Prisunul sa bližšie a slepo kopol ľavou nohou do predpokladanej tváre mŕtvoly. Hrot topánky sa zaboril do mäkkej hmoty, narazil na prekážku a zlomil ju. Druke zaregistroval, ako zovretie povolilo a prudko vytiahol obe nohy von. Príliš rýchlo. Okraj komína mu zodral kožu a poranil oba priehlavky.
Syčiac od bolesti a stále sediac sa Druke odkopával od krbu. Cestou zdrapil nôž ležiaci na zemi. V bezpečnej vzdialenosti od otvoru zastal a snažil sa vydýchať. Čas na to, aby stihol aj pouvažovať na tým, čo práve prežil, mu však dopriaty nebol. Z otvoru s revom vyrazila hlava príšery a vystrčila ruky. Druke s pocitom neskutočna sledoval, ako sa ten netvor derie von. S nečakanou rýchlosťou sa vyškriabal, zanechávajúc za sebou prachovú stopu. "To predsa nemôže byť pravda," opakoval si Druke v duchu, keď sa nad ním mŕtvola zlovestne vztýčila ako vysoký náhrobný kameň.
Zhnitá postava bola oblečená do ošúchaných modrých pracovných nohavíc a zašpinenej kockovanej košele. Oblečenie bolo na niektorých miestach deravé a cez škáry v látke bolo vidieť zahnívajúce tkanivo. Mŕtvy mal v hlave veľkú dieru obklopenú kôrou zo zaschnutej krvi a vytečeného mozgu. Po prežitom šoku, ktorý spôsobilo vyrušenie z dvadsaťročného spánku, sa v odpornej tvári nezračilo nepriateľstvo, skôr akýsi záujem. Mŕtvy roztiahol ústa do niečoho, čo vzdialene pripomínalo úsmev a vylúdil z hrdla niekoľko chrapľavých zvukov. Pristúpil až k Drukeovi a natiahol k nemu ruku.
Druke bol príliš vystrašený, aby pochopil, že to bol pokus o priateľské gesto. Snažil sa len zachrániť. Rýchlo sa pretočil na kolená a zo všetkých síl vrazil čepeľ noža mŕtvole pod solar. Nôž hladko vnikol do tela smerom nahor a zaboril sa takmer po rúčku. Z okraja rany začala vytekať akási tmavá olejovitá miazga. Mŕtvy zreval, nie však od bolesti, ale akoby od prekvapenia a sklamania. Zrútil sa na Drukea a zostal ležať. Dve tváre sa na seba pozerali zo vzdialenosti desať centimetrov.
Druke rozoznával v mesačnej krajine robotníkovej tváre každú vrásku. Vtom mŕtvy otvoril ústa a vyvrhol Drukeovi do tváre odporný riedky čierny sliz. Druke okamžite zreval od zhnusenia a začal sa dusiť nielen od mŕtvolných slín vnikajúcich mu do nosa, ale aj od vlastných zvratkov, ktoré sa mu drali z hrdla. Presviedčal sám seba, že takto sa to predsa nesmie skončiť, keď má zariadiť ešte toľko vecí, musí sa s otcom podeliť o jeho alkoholové tajomstvo a Daveovi povedať, že s tým mŕtvym mal pravdu, okrem toho si plánoval kúpiť aj novú Blackmetalovú platňu, a navyše… Drukeove vytreštené oči sa pomaly zakalili. Zostal ležať mŕtvy so srdcom beznádejne roztrhaným.
Pre mŕtvolu to bola novinka. Nechcel nič. Len sa pokúšal zoznámiť s tým podivným tvorom, ktorý pred ním stále utekal. A teraz sa nehýbe. To je zvláštne. Ktovie, čo s tým môže urobiť. Mŕtvy pomaly priložil ústa Drukeovi na tvár a poľahky mu odhryzol nos. Nemohol poznávať chute, no len vedomie z toho, čo urobil, bolo dobré. Skúsi to znova. Obrátil Drukeovu hlavu a odhryzol mu ucho. Opäť ten istý pocit.